Pabelitov nočník

.newsweek

2008-04-28T12:47:00.003+02:00

Editorské zásahy mi už od gymnaziálnych čias liezli na nervy. Editor je človek, ktorý si myslí, že váš text by vedel napísať lepšie ako vy - akurát sa mu nechce. Editor nekompromisne przní vaše ekvilibristické saltá a rozpletá vaše sémantické slučky. Editor škrtá, škriabe a štípe.

Macedónska story vyzerala fakt inak (fakt lepšie :). Ale srať na to, aj tak je to [onr]. Hádam budú aj [mani].

Joyful news

2008-04-14T11:23:00.003+02:00

Mám nový džob (juch).

Ako by povedal nebohý Walter Disney, nie je to žiadny DreamWork, ale ako hovorí Miki Dz., "výhybka je prehodená". Hlavne už žiadne makro-eko-drísty. Pocit kingovstva umocňuje aj fakt, že konkurzného maratónu sa zúčastnilo cca 50 pretekárov, pričom do cieľa dobehol len jeden. Juch.

A v hubárskom arciklerikálnom plátku mi vyjdu dve balkánske reportáže.

What a joyful day ;)

Success story

2008-04-03T11:57:00.006+02:00

Bol som na interview (psst). Úlohu seriózneho komunikanta so schopnosťou pregnantne odpovedať na jebnuté otázky nezvládam.

Prečo chcete pracovať práve v ---píp---? Čím môžete byť prínosom pre náš ---píp---? Kde presne si viete predstaviť svoje uplatnenie v ---píp---? Píííp, píííp, krivka na elektrokardiograme sa vychyľuje nad povolenú normu. Infarkt sa nekoná, tenzia sa uvoľňuje postupne, začínam byť (akože)žoviálny...

- Ako si predstavujete svoje platové ohodnotenie?
- To závisí od toho, či ma bude táto práca baviť.
- A konkrétna cifra?
- Približne xxxxx.
- V hrubom alebo v čistom?
- Ak ma to bude baviť tak v hrubom, v opačnom prípade v čistom.
- Požadujete aj iné benefity okrem platu?
- Stravné lístky by sa mi celkom hodili. Dosť často bývam hladný.
- Stravné lístky, samozrejme, zamestnancom poskytujeme.
- Aj firemné auto by sa hodilo, keď už sa pýtate.
- A vodičák máte?
- Nemám.
- Tak načo vám bude firemné auto?
- Budem sa naňho hrdo dívať z okna ako parkuje pred vašou redakciou...

Samozrejme, že ma nevzali. Ďalšie neúspechy už asi neunesiem. Takto som si svoje uplatnenie na tejto skur**nej zemeguli nepredstavoval.

Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob.Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob. Nebaví ma môj džob.

2008-03-31T11:27:00.003+02:00

Herec

2008-03-27T20:54:00.003+01:00

Cimi, ja som tušil, že tá tvoja osemročná hra na oportunistického prospechára bola falošná jak Ficovo obočie. Ale dobre si to hral :)

Držíme ti nechty!

Pop. Star.

2008-03-18T08:57:00.005+01:00

Konečne som si zaobstaral nový subjektív. Latinsko-americké škrabance na starom seťáku boli už dávnejšie estetickou prekážkou v tvorbe krajších photo-mhomentov. Pred tým tlstým indiánom čo mi pred aparátom baštrngoval mačetou som síce zdrhol, EF 18-50 mm však pri zoznámení s priľahlým atniguejským domčekom prišiel o svoj panenský vyleštený povrch. Odvtedy sa mi na každom záberi objavujú konštantné fľaky veľkosti bonparu, občas pripomínajú hordy lietajúcich ufónov.

Svoj novučičký Canon EF 50mm 1.8 II som sa rozhodol opáčiť na koncerte v nitrianskej Starej Pekoške, mieste kde prišlo k prvej masovej vražde niekoľkých miliónov (mld.) mojich mozgových buniek (+ 19.12.1999).

O kapele Peoples som predtým ani netušil, ich profil na majspejsi však naznačoval, že to síce nebude žiadna alternative-hyper-trooper-super-music, ale taký strašný pop zase tiež nie. Indie je in (a die je die, ako sa hovorí).

Koncert sa ešte nezačal, páni postbuertálni muzikanti však už začali rozkladať svoj vyleštený vercajg, vytiahol som teda aparát.

Záber na bubeníka. Cvak, dodrbaná expozícia. Nasadenie externého blesku. Cvak, oslepené bubeníkove oči. Dva kroky bližšie k objektu. Cvak, externý blesk odrazený od bubeníkovej činely, drb, moje oslepené oči.

"Čau Palo!" skríkne na mňa zrazu môj fotoobjekt.

What d fuck? Čo ti šlape? Odkiaľ ma poznáš?

"Ešte hrávaš?!"

Kontrolka v expozimetri sa mi zapla o 1/125 sekundy, clona sa otvorila na maximum. Inzerát v avíze, tri mesiace skúšania v bratislavskej garáži, textárske začiatky, harmonické pokusy, melodické prešľapy, pokrútené bluesové sóla, plánovanie koncertu, reálne zhodnotenie muzikantských kvalít mojich spolukapelníkov, arivederči páni, toto ma nebaví, naučte sa hrať...

Kurva a mohol som byť Coca-Cola Popstar.

Atarin príbeh...

2008-03-11T11:50:00.002+01:00

Kamoška zo San Pedra La Laguna, Izraelčanka Atara, mi poslala svoj smutný jeruzalemský príbeh. Ako hovorí ex- môjho ex-spoluziaka (Miriam K.), "Posúďte sami":

Link na to, čo sa stalo je tu

-------------------

Inspired by my friend S., who wrote an email after a hardship, I decided to write too and share my thoughts and feeling of the past weekend.

Thursday started as a great day. Taking advantage of the first heat wave, I skipped a long day of school and despite my cold went to a beautiful hike in the Judean desert near the Dead Sea. When we returned to Jerusalem cold and tiered, we thought that dinner would be the perfect ending for such a fun day. I almost didn't join them, I was exhausted from the long hike and wanted to stay home. In the last minute I changed my mind and decided to join. At 20:20, just a few minutes before that attack took place, they came to pick me up and we left.

Shortly after arriving to the restaurant my brother in law called and asked if I'm OK. "Why shouldn't I be" I asked? He then told me that there were shooting at Merkaz and there was a Pigua there. Merkaz Harav is the next door building from my house, and on a normal Shabbat I would open the window of my bed room and hear the prayers from bed. This time the noise coming out of Merkaz was noise of the gun shots. The rest of the evening was kind of surreal; sitting in a nice restaurant with friends (my sister joined later) and consistently answering calls and saying, "I'm OK" and hearing updates of the situation. We returned late that night and found the street closed and loads of people, police, ambulances and reporters near the house. At our parking there were ten ambulances waiting and eight more came to pick up the bodies. The cowed was there for at least a few more hours.

The morning was very different- quite, the normally busy street was almost car-less and it seemed that no one was talking. Merkaz was preparing itself for 8 funerals. I didn't know the guys killed, but can't stop thinking that I must have seen them walking down the street, passing near my house, maybe standing on the same line in the Makolet. I don't know them but I know of them.

Friday night shull was full! Many many people came to pray and show their support. Kabbalat Shabbat (my favorite Tfila) had a more intense meaning. I cried and saw that I was not they only one with tears in her eyes. The literary, were the shooting had took place only less than a day before, was locked. I and a few more people were looking at the door that had over 20 built-holes and the floor that had remains of blood spots.

It is not rare that I go to Merkaz on Shabbat. It is less than two minutes walk from my house and offers and nice Tfila and atmosphere. I don't know the kids killed but I know of their kind- the people that attend Merkaz; they are simple, not pretentious and serve Hashem with no doubts or questions. They are willing to help any time and the shull is constantly full of ads that contain some kind of Tzdaka Project. Sometime they put a petty cash near an ad and people put in coins as they pass by. No one would ever think of taking that money for a different cause.

It is so sad that that a terror attack happens in the heart of Jerusalem, less than two minutes from my house. It is even sadder that the price paid is so high. Life will go on, it always does. And those people that have had hardships before life will go on too. For me, in order to feel that life hasn't gone on just yet, it was important for me to stop for a second to express myself and share with you my thoughts and feelings. Thank you for listening and I hope that next time you hear from me it will be only good news.

Shavuah tov

Atara

Peace? War? Winners? Loosers?

2008-02-18T10:54:00.003+01:00

Vietor v kopytách

2008-01-23T15:00:00.000+01:00

Milý môj ctihodný blouk,

sral som na teba dlhšie ako bolo slušné a pekné a dovoľ, aby som ti to vynahradil. Definitívne som sa zmieril s tým, že tvoj visitors rank nikdy nedosiahne takzvané baťovské cifry, ako tuná tvoj kolega. Odteraz budeš preto slúžiť šľachetnejším cieľom. No pop, pure rock’n roll!

Pred časom som na tomto mieste sľúbil dokončenie balkánskej story spred niekoľkých mesiacov. Veci sa ale nakoniec vyvinuli tak, že časť z nej bude k dispozícii len v stánkoch PNS. Aby sme neklábosili dvakrát o tom istom, rozhodol som sa nezverejňovať v tomto kyberpriestore svoje ďalšie coupyrajtom chránené nespútané zážitky. Tridsaťsedem korún vás nezabije :)

disclaimer: Presný dátum publikovania nie je známy, preto si arciklerikálny hubársky magazín bude treba kupovať pravidelne, resp. pre šetrnejších z vás je tu k dispozícii arciklerikálna webová stránka hubárskeho magazínu. Esemesky posielajte na známe číslo, ktoré je na požiadanie k dispozícii v redakcii tohto blouku.

Udalosti posledných týždňov a mesiacov mali pomerne prudký vietor v kopytách. Začnem niekde v strede: Džekpot zo štátnej lotérie mi zase vyfúkol nejaký zasraný sráč, takže hacienda v latino-amerike sa nekoná, ergo trebalo narýchlo vymyslieť plán Bé. Jeho príprava trvala aj s cestou do banky hodinu a pol. Podotýkam, že do banky som išiel pešo.

Plán Bé spočíval v oddrbaní sa do mokrého časového pásma GMT+0, konkrétne do štvrti Watham Woods. Perspektíva oddrbania spočívala v státí za barom a nalievania lágerov do papúľ ožratých londýnskych štamgastov. Rezervácia letenky cez írsky lowcost trvala aj s cestou k počítaču päť minút a stála aj s plánovanou cestou na bratislavský plátený hangár cca 50 britských paundov.

Pravidelné patetické okienko: Osud mi však pár dní pred odletom nadelil iné karty. Namiesto guľovej sedmičky som si vytiahol pikovú dámu...

Sedel som v írskom bare na rohu zasneženej Nitry, popíjal druhé varené víno večera a ešte stále som nebol pobalený. Zabudol som si kúpiť novú zubnú kefku, kde do riti zajtra v Londýne kúpim podvečer nejakú kefku?! Okrem zubnej kefky som rozmýšľal aj nad tou vtipnou charizmatickou blondínou oproti, s ktorou sa nám len pred pár desiatkami chvíľ skrížili cesty na taxikárskom parkovisku.

Aby som to skrátil: Ranný expres do hlavnej Bratislavy som, pochopiteľne, nestihol. Londýnske puby tak prišli o bývalého najrýchlejšieho Eastern-European-barmana v Dubline IV a jedna britská drogéria prišla o obrat jednej libry z jednej nezakúpenej zubnej kefky. Naopak, írsky lowcost ušetril niekoľko litrov drahej leteckej nafty, aj keď moja ctihodná 70-kilová riť zase až tak veľa fosílnych palív nespotrebuje (schudol som).

Džob v škaredej Bratislave sa nakoniec našiel, aj keď, pravdupovediac, kreativita je za barom povedzme o 30 percent HDP vyššia. Ak by sa pani učiteľka Miková dozvedela, že „John Pabelito Nash“ z oktávy Bé trpiaci pokročilým štádiom chronickej dyskalkulie skončil v ekonomickej sekcii jedného spravodajského webu, jej infarktu by nezabránil ani legendárny profesor Bodner z viedenskej traumatológie. Rozdiel medzi ekonomickou sekciou spravodajského webu a nervami nabitou hodinou matematiky je ale v tom, že v ekonomickej sekcii spravodajského webu je dovolené pomáhať si solárnou kalkulačkou. Keď vám ale nejaký záškodník vypne v redakcii svetlá, ste nahratí a celý ekonomický web je out of service. Po výplate šetrím na klasickú batériovú, nech aj globálne otepleného mierotvorcu Ala Góra roztrhne Nobelov dynamit.

Nabudúce o tom, kam rozhodne nezobrať čerstvú frajerku na rande. Očná komora v spolupráci s Asociáciou slovenských filmových kritikov upozorňuje: Pri výbere filmu čítajte aj malé písmená pod veľkým obrázkom. Stará mama zachraňujúca život svojho vnúčika masturbáciou v londýnskom Soho? Slovenská kinematografia na tom, nakoniec, nebude až tak zle.

Comming soon

2008-01-09T14:26:00.000+01:00

Tento blouk dostane už o pár chvíľ konečne nový vietor do plachát...

Kamink sún do vašich novinových stánkov! Veri veri sún.

yeaaah bejbe!

2007-09-13T00:35:00.002+02:00

- 4 dni a 4 noci nepretržitého sebatrýznenia dnes oslávili nečakaný úspech
- na základe empirických výsledkov vlastného mini-auto-psychotického výskumu som prišiel na to, že 7 vypitých julius meinl káv/deň vedú k dočasnej arytmii srdca a k trojdňovej insomnii
- infarkt sa nepotvrdil
- potvrdila sa moja opätovná nehorázne šťastná ruka pri ťahaní otázok
- ale fakt nehorázna
- ťahá sa to so mnou už od maturity
- začínam byť fatalista
- zajtra si podávam 6stĺpcový lotto tiket plus prémiové číslo
- v prípade výhry s perspektívou investovania do juhoguatemalskej haciendy a kúpy 20 hektárového pozemku pri Lago de Atitlán
- v opačnom prípade s perspektívou nájdenia džobu v škaredej Bratislave
- ale fakt by som radšej tú haciendu

Skúška ohňom

2007-09-09T14:40:00.000+02:00

Dnes som mal intenzívny parafyzikálny zážitok.

Začalo sa to nevinne: Zohol som sa po spadnutú krabičku od cigariet. Napriek tomu, že spoza otvoreného okna na mňa zúrila septembrová ranná kosa, odrazu mi bolo horúco. Na subjektívne návaly tepla je v časoch nikotínového deficitu môj vytrénovaný mozog relatívne zvyknutý. Ibaže toto teplo nepochádzalo z neurologického centra, ale približne z oblasti pravej polovice rebrového systému. Po niekoľkých sekundách som si uvedomil, že horím.

V súvislosti s dnešným návratom Zlatice Puškárovej do útrob našich blikajúcich televíznych mašiniek, dovoľte rečnícku otázku Na telo: Môže viesť túžba závislého fajčiara po jednej cigarete až k procesu samovznietenia?

Všetko mal nakoniec na svedomí môj macedónsky poloautomatický zapaľovač, ktorý sa mi v riflovom minivrecku v čase zohnutia sa po cigarety sám od seba aktivoval. Odnieslo si to sivé rebrované mačoidné tielko, na ktorom juhobalkánsky zápalný plyn zanechal jednu čiernu dieru veľkosti kebabu. Toho roku už tak či tak pravdepodobne nebudem mať klimatickú príležitosť na jeho vytiahnutie zo skrine. A keby predsa, mám ešte jedno čierne.

V stredu ma čaká ďalšia skúška ohňom. Otázka Na telo č. 2: Dá sa naučiť na záverečné žurnalistické skúšky za necelý týždeň?

Správna odpoveď už o tri dni...

_z rubriky počasie a iné pálčivé témy

Pabelitov avanturny izlet za Balkan (DEO #DVA)

2007-09-03T00:46:00.000+02:00

Albánska tubera je zdá sa na ústupe - traumatický zážitok na základnej škole, keď ma pani učiteľka Peťovská musela kvôli jednej trápnej očkovacej vakcíne pred celou Druhou Á verbálne zlynčovať, po bezmála 18tich rokoch dostal svoj zmysel. Vystresovaný obvoďák v bielom overale mi nakoniec po viacerých vyhrážkach zo strany mojej triednej tú strašidelnú ihlu hrúbky zobcovej flauty zasunul pod kožu, vďaka čomu môžem dnes do seba opäť beztrestne ládovať jednu spartu za druhou. Ak som vám vtedy v deväťdesiatom prvom, pán doktor, za vaše heroické lekárske úsilie hodné Hippokrata neprejavil ani štipku vďaky, napravím to teraz a verejne: Vďaka!

No ale poďme my už radšej pekne tam, kde som minule prestal.

Hudobný festival v Guči (oficiálne The Guca Trumpet Festival) je široko-ďaleko pravdepodobne najmasovejšou akciou podobného druhu. Vlastne, v balkánskych podmienkach je to asi tá najmasovejšia akcia akéhokoľvek druhu. Reklamnému manažérovi Gučovského hepeningu by som jednoznačne a s okamžitou platnosťou udelil - ak by sa len trochu dalo - špeciálnu cenu poroty súťaže Najrozsiahlejší marketingový ojeb storočia (v tesnom závese za ním alebo v tesnom predvese pred ním by pravdepodobne skončil vynálezca Roberta Fica, ktorému sa zo strnulého 40ročného bezobočivého blonďáčika trpiaceho chronickou nepohyblivosťou mimických svalov podarilo urobiť najsympatickejšieho politika Slovenska).
Aby som to vysvetlil: nech som sa v Belehrade pohol hoci aj na verejné železničiarske toalety alebo na neverejné hajzle hotela Hilton, alebo som sa len jednoducho snažil nájsť si v tom hyperpulzujúcom veľkomeste prijateľný nocľah - všade som narazil na niekoho, kto sa zajtrajším ranným vlakom zberal do Čačaku a odtiaľ priamym kyvadlovým autobusovým spojením do Guče. Zberal sa tam aj batoháčsky kámoš (tamtoho času už bezmála 10 dní on the road) a zberali sa tam aj moji dvaja vyplašení Francúzikovia, s ktorými sme sa tam nakoniec aj dozberali. No a ráno sa z vlakovej stanice v Belehrade a následne z autobusovej stanice v Čačaku zberal do Guče už absolútne každý.
Aby ste si nemysleli - Guča Music Festival vlastne ani žiadnym music festivalom v pravom slova zmysle nie je. Pri troche snahy by ním mohol byť iba v prípade, ak by sme sémantickú definíciu slova "hudobný festival" transformovali približne do tejto podoby:
- hudobný festival je tristotisícová akcia spojená s koncertom jedného masovo populárneho headlinera a desiatok o desať tried menej populárnych hudobných interpretov
- pod pojmom "masovo populárny headliner" sa v tomto prípade rozumie Goran Bregović
- pod pojmom "desiatky o desať tried menej populárnych hudobných interpretov" sa v tomto prípade rozumejú skupinky balkánskych trumpetistov béčkovej kategórie; s absenciou vlastného stejdžu
- cieľom hudobného festivalu nie je hudobný zážitok, ale alkoholické opojenie v spoločnosti podobne zameraných indivíduí

Takže si to zhrňme. Hudobný festival v Guči bol vlastne iba jednou veľkou medzinárodnou ožran párty okorenenou celonočným koncertom Gorana Bregoviča na miestnom futbalovom štadióne s oficiálnou kapacitou približne 10 000 opilcov, reálnou asi desaťkrát toľko. Minulý rok zaznamenala akcia približne 300 000-ovú návštevnosť, toho roku sa očakávalo približne pol milióna (nekecám) návštevníkov. Ak si uvedomíme, že najväčší slovenský festival Pohoda hostil toho roku asi o desaťkrát menej účastníkov na približne rovnako veľkej ploche (možno aj väčšej), pojem masový dostáva v balkánskych pomeroch nový význam. Oficiálne stanové mestečko kapacitne absolútne nevyhovovalo, takže poväčšine sa nocovalo takmer všade inde - na parkoviskách, v parkoch, pred budovou miestnej polície, na priľahlom kopci s hrozivým takmer vertikálnym sklonom, jednoducho, v Guči snáď neostalo jediného trsu trávy, ktorý by nezíval stanom.

Vo vlaku do Čačaku som teda cestoval v spoločnosti dvoch 17ročných mladíkov z Nice (na photke). Cesta cez polovicu krajiny nám tamojšou regionálnou linkou trvala bezmála 7 hodín, takže bol dostatok času postupne sa zoznámiť aj so zvyšným osadenstvom nášho druhotriedneho vozňa. Za zmienku nestojí početná skupinka španielskych mačov ožratých ešte niekde za Belehradom, za zmienku naopak stojí trojčlenná skupinka nemenej ožratých (ďalších) Francúzov. Z highlightov inšpiratívnych debát vyberám nekonečné diskusie s jedným francúzskym ľavičiarom, ktorému som sa snažil vysvetliť, že ten komáč je síce pěkná vec, ale prachy, rovnosť a bratsvo si za něj nekoupíš a že keby jeho fotríka pred dvadsiatimi rokmi odbachli niekde pri La Manche, ako sa pokúša doplaviť do kapitalistickej Ameriky, bola by to oveľa zaujímavejšia debata. S rudovlasou francúzskou intelektuálkou Annou bola celkom iná reč - bohužiaľ sme sa potom na Goranovi Bregovičovi našli až vo chvíli, kedy do seba ládovala asi 10teho Jeleňa (srbský lager).

Celá pointa mojej cesty na festival ale spočívala aj tak v tom, že som sa tam mal stretnúť s batoháčskym kámošom. Pri pohľade na niektoré vyššie uvedené štatistické cifry si ale dokážete predstaviť, že mobil-nemobil, v balkánskom pekle plnom ožratých Srbov a Francúzov to bola riadna fuška. Niekedy okolo polnoci sme sa ale predsalen našli a celí rozradostení si skočili okolo pliec sťaby účastníci homosexuálnej silvestrovskej paródie na Poštu pre teba (opäť nič proti homosexuálom :).
Od týchto momentov už moje batoháčske spomienky začali nadobúdať čoraz rozmazanejšie rysy.
Zobudil som sa v kámošovom stane vedľa rudovlasej Anny s nápisom na hrudi "Just married". A hoci to nebolo celkom tak, zvyšok nechám na bujarú fantáziu svojich domýšľavých čitateľov. Aj tak si z toho večera pamätám dosť veľké prd a zavádzať vás tiež nemienim

(Oukej, tak popravde, Anna bola v čase ukladania sa do stanu už taká na mol, že keby ma aj "povedzme" tie jej zmyselné zapletené vrkoče akokoľvek priťahovali, neslušné myšlienky pretavené v nemravné činy by si tej chvíli z mojej strany vyžadovali minimálne istú dávku chrapúnskej nekrofílie).

S kámošom sme sa ráno z Čačaku odtrepali už každý iným smerom - on pomaly cez Belehrad domov, ja ďalej na juh smer Kosovo cez spletitú neprehľadnú srbskú železnično-autobusovú sieť.

Okolo jedenástej v noci som skončil v nejakej Raške. Po strašidelnom blúdení v miestnych lesoch som nakoniec zakotvil v krovinách pri výpadovke na Kosovskú Mitrovicu. Mojimi nočnými spoločníkmi boli hordy dotieravého hmyzu a poľných hlodavcov, ranným budíčkom zase miestny drevorubač.

Prvý ozajstný cestovateľský čekpoint - zasnúbené Kosovo - bolo už blízko. Kto mohol tušiť, že ešte v ten deň skončím až hen v Macedónsku.

Pabelitov avanturny izlet za Balkan (DEO #JEDAN)

2007-08-21T19:30:00.000+02:00

Môj vysnívaný balkánsky dobrodružný trip sa ešte pred prekročením komárňansko-komáromskej hranice skomplikoval asi milionkrát. Pôvodne som mal ísť sám. Neskôr to začalo vyzerať na spoločnú batoháčsku cestu so Sandrou. Sandre sa ale posralo koleno. Dlhoročný stopársky kámoš sa zase na poslednú chvíľu rozhodol, že ideme dvaja. Diplomový garant sa v tom istom čase rozhodol, že si mám nájsť nového diplomového garanta. Kamoš medzitým odišiel do Sarajeva. Diplomoví garanti sa medzitým minuli. Diplomovka ostala ležať ladom. Verbálne pokusy o záchranu mojej ťažko vydretej záverečnej práce však na môjho nekompromisného literáta nestačili, takže obhajoba sa nakoniec v septembri nekoná. Túto dlhú a bolestivú epizódu nateraz z balkánskej story celkom vynecháme a vrátime sa k nej až v čase, keď budem konečne (ufff, achhh!) hrdým klientom Krajského úradu práce, obvod Nitra, ergo absolventom tej mojej hyperodbornej a ultranáročnej školy...

Uosmeho (neviem nájsť veľké ô) augusta som teda po viacnásobnom rušení vlastných plánov konečne vyrazil na juh. Z Komárna smer Komárom, z Komároma smer Budapest, z Budapesti smer Szeged, zo Szegedu konečne balkánsky Beograd. Batoháčsky kámoš spravil predomnou rovnakú trasu za jeden celý deň, takže som naivne dúfal, že so svojím dôveryhodným (?) fejsom by som mohol mať podobné kvantum stopárskeho šťastia.
Pravdou je, že hoci už bolo okolo 5 hodín večer, ešte furt som trčal niekde na diaľnici pri maďarskom Kecskeméte, kam som sa dostal asi 5timi stopmi z Komároma. Najhoršie bolo, že v 120 kilometrovej rýchlosti sa žiadnemu Maďarovi kvôli nejakému batoháčovi neráčilo dupať na brzdy a na tom odpočívadle, kde som už hodinu bezvládne trčal sa nové stopárske príležitosti vyskytovali max. tak raz za štvrť hodiny.
Spomenul som si na nemeckú benzínku niekde uprostred NSR, kde sme s kámošom na jeden poondiaty stop čakali rovných 7 (!!!) hodín. A aj to sa z nášho dobrodinca neskôr vykľul homosexuálny pedofil so zmyslom pre zneužívanie východoeurópskych zúfalých cestovateľov.

Ale aby sme neodbočovali, ešte furt trčíme na diaľničnom odpočívadle pri Kecskeméte. Kde sa vzal-tu sa vzal, zrazu ku mne pristúpil akýsi počernejší vystajlovaný týpek. Batoha nikde, zato tá baretka z Terranovy stála určite viac ako celý môj spacák. Z podozrivého neznámeho sa vykľul 20ročný Nemec s rumunskými koreňmi, ktorý v Budapešti zmeškal vlak, v ktorom mal komplet všetky veci vrátane pasu, takže teraz sa pokúša dostopovať do Rumunska. Bol to cca ten istý smer ako môj Szeged, tak sme začali stopovať dvaja. Čuduj sa svete, už o 2 hodiny sme boli niekde pri Szegede. Kámo stopoval na diaľničnej odbočke do Rumunska, ja ďalej rovno na juh (smer Subotica). Napriek tomu, že pomaly začínala byť čoraz väčia tma ako v čoraz väčšom rohu, nádeje na úspešný stop sa rozplývali v lineárnej závislosti od klesajúceho počtu slnečných fotónov rozptýlených nad diaľnicou. Okolo 9tej sme to definitívne vzdali a rozhodli sme sa ísť smerom do mesta. Mal som síce pri sebe stan, ibaže Maďari majú takmer komplet všetky diaľnice oplotené drôtom, ktorý sa ťažko prelieza a keď nemáte po ruke kombinačky, ste nahratí, takže som mal v pláne kempovať niekde pri výpadovke.
Bolo už jedenásť hodín večer a Szeged stále v nedohľadne. Bol som už rozhodnutý rozložiť si ten svoj byvak hen v krovinách, prečkať noc a ráno sa pokúsiť dotrepať za srbské hranice. Rumun však trval na tom, že ide až do mesta odkiaľ sa mieni dostopovať domov ešte túto noc.
Osud mal ale s nami ale celkom iné plány (zdroj: Frazeologický slovník ustálených klišé, ŠALING, Ján: BA, 2004)
"Haben sie problemen?" Z červeného nadupaného šporťáku vystúpil nabúchaný potetovaný zavalitý Maďar. Kein problemen, wir fahren nach Szeged. Szeged? Ich gehe nach Szeged! Dass ist gut, vielendank, keszenem sziepem...
Popravde, z celej posádky (dvaja nabúchaní zavalití Rockyovia plus jedna dosť odvážne nahodená soláriová pipka) som nemal najlepší dojem. Navyše, ktorý normálny človek by len tak zastavil dvom neznámym ľuďom uprostred húštiny okolo jedenástej večer? Nakoniec som ale bol príliš fyzicky na dne na to, aby som sa pokúšal odpovedať si na horeuvedené pochybnosti. Bol som rád, že konečne sedím a že môj skoliotický chrbát si aspoň na chvíľu oddýchne od toho tridsaťkilového bágelu.
Maďarského nabúchanca som poprosil, nech ma vyhodí na vlakovej stanici, že možno do Srbska chytím nejaký osobák. Na to sa začal tak rehotať, že skoro vypadol z autosedačky (poznámka pod čiarou: Maďari sa rehocú bez maďarského prízvuku) . Že ma radšej zavezie na školský intrák, kde môžem prespať za pár forintských šupiek. Rumun stále trval na stopovaní, takže jeho vysadí na výpadovke smerom na Arad.
Aby som to skrátil: ja aj Rumun sme nakoniec skončili v byte najlepšieho kámoša nášho maďarského nabúchaného altruistu. Medzitým sme si uňho zložili veci a až do jednej v noci nám ukazoval Szeged, pozval nás na maďarský hambáč a ráno každého zvlášť vysadil na príslušnej výpadovke.
Občas mám pocit, že na konci každej podobne zúfalej situácie sa mi vždy (!) do cesty postaví niekto, kto ma vytiahne z brindy.

Zľava: maďarský kámoš nášho maďarského kámoša, palec a rumunský Nemec

Už o 10tej ráno som prekračoval maďarsko-srbskú hranicu a stopoval smerom na Suboticu z priľahlej benzínky. Autami sa to tam veľmi nehemžilo, takže na svojho subotického stopa som čakal bezmála hodinu a pol. Ale nakoniec sa oplatilo, zastavil mi totiž regulérny taxikár. Po počiatočných rozpakoch a snahe vysvetliť mu, že nemám dináre na podobné luxusné služby mi s úsmevom na tvári oznámil, že stopárom zastavuje a bude to "no charge" :)
Smerom na Belehrad som pokračoval o pár kilometrov ďalej, niekde pred Suboticou. Na druhej strane diaľnice postávali dve srbské zelené žabky, ale snažil som sa ich úspešne ignorovať. Zapálil som si lacnú srbskú cigu, sadol si na zvodidlá a na kus A4ky som začal škriabať veľké neprehliadnuteľné "BEOGRAD".
"Dobar dan!" poklepala mi z čistej jasnoty po pleci jedna z tých uniformovaných kreatúr. Chlapík bol ako skopírovaný z ktoréhosi dielu Policajnej akadémie, čistý movie character.
"Dobra dan i vam!" odpovedám lámanou srbčinou v snahe zadržať rehot. Fakt bol strašne smiešny.
Vraj musím vypadnúť, ak si nechcem koledovať o problém, vraj mám stopovať v meste a vraj na diaľnici nemám čo robiť. Do paže, do Subotice to bolo ešte pekných pár desať kilometrov a s tou tridsaťkilovou ťarchou na chrbte plus s päťkilovým stanom zaveseným na hrudi mi to bude trvať pol dňa.
Môj serafínsky anjel strážny však opäť raz pokrútil ozubeným kolieskom osudu.
Z odbočky smerom do mesta som nestopoval hádam ani tridsať sekúnd a už som sedel v aute jedného miestneho etnického Maďara (Subotica je v tomto niečo ako Komárno, živého Srba tam tak ľahko nestretnete, hoci srbčinou šmahnutou maďarským akcentom spíkuje každý). Aj keď som to ešte netušil, balkánskemu stopovaniu bol odteraz na dlhý čas koniec; tamojšie vlaky stoja väčšinou len pár šupov, premávajú relatívne pravidelne a keďže som ešte stále (ešte stále...) členom exkluzívneho študentského ISIC klubu, mám nárok na 30percentnú zľavu. A popravde, už som asi príliš starý na to, aby som sa celý deň škvaril na slnku a mával tým svojim zvráskaveným 23ročným palcom...
V subotickom staničnom bufete som skočil som na svojho prvého srbského Jeleňa (tamojšie najznámejšie pivo :), sadol na vlak a o 4 hodiny som už ležal vykotený v belehradskom mestskom parku.

Amíkov tu zo známych dôvodov veľmi nemusia...

V Belehrade sa mi neskôr do cesty priplietli dvaja vyplašení 17roční Francúzikovia [Tomasss] a [Viktoch]. Po anglicky spíkovali asi ako všetci ostatní Francúzi (čiže vlastne ani nespíkovali), takže som mal zo začiatku problém zistiť, čo the fuck odomňa vlastne chcú... Ten jeden sa ale po pár nesmelých vetách takzvane lexikálne prebral a konverzácia sa pomaly rozbiehala. Títo dvaja neplnoletí stredoškoláci sa rozhodli spoznávať východnú časť tohto nášho amorfného európskeho svetadielu, zaobstarali si medzinárodnú vlakovú permanentku do všetkých európskych ŽSR a už týždeň takto brázdia Balkán. Včera boli v Čiernej Hore, dnes prišli do Belehradu a zajtra smerujú na najväčší balkánsky happening a jednu z najmasovejších ožran párty vôbec - Guća Music Festival (o tejto balkánskej Sodome i Gomore sa zmienim neskôr). V Belehrade som už bol nejakú tú hodinu, takže sa mi už od miestnych podarilo vymámiť tip na lacné ubytko. A o to sa moji Francúzi v tejto chvíli najviac báli, keďže ešte stále mali v živej pamäti včerajšiu hrôzostrašnú noc strávenú na čiernohorskej vlakovej stanici.
Nakoniec sme našli veľmi útulný hostel v centre za 10 eur, hoci to bola relatívna fuška. Polovica Európy teraz nocovala v Belehrade, aby sa zajtra zúčastnila 300 tisícovej spomínanej megaakcie.
Večer sme ešte skočili na zopár Jeleňov, pofotil som si nejaké Amíkmi rozbombardované sbrské mrakodrapy a ráno hurá vlakom smerom na juh - konkrétne Čačak a odtiaľ busom do Guče.

Kvári ma albánska tubera, takže nateraz by hádam aj stačilo. Zatiaľ relatívna nuda, ale nabudúce už kokosovské a macedónske dobrodružstvá, pri ktorých bude tuhnúť v tepnách krvná plazma. Sľubujem :)

Beograd at night

Aj sem probably padla nejaká amíkovská puma

Na záver konečne niečo estetickejšie

Road mesidz

2007-08-13T12:51:00.000+02:00

Zdravim z moslimskej Macedonie. Vcera Kosovo - asi najdepresivnejsie miesto na zemeguli. Dnes Skopje - povedzme ze nieco ako najspinavsia blavacka stvrt (vynasobit deviatimi :). Dochadza mi slovensky humor aj evra, takze zvysok nesputanej road story hadam az domu :)

Shalom!

Rzeczpospolitana trip

2007-07-19T12:41:00.000+02:00

Pôvodne som sem chcel napísať, že na poľský stopársky trip ma primäl ten iránsky bradatý chuj, čo spochybňuje holokaust. Ale v rámci politickej korektnosti sa sem skôr hodí výraz „starý ujo“. Ak by ste nevedeli, tento synonymný eufemizmus do nášho jazyka zaviedol iný (fúzatý) chuj – ex generálny prokurátor a tiež ex námestník predsedu gerontologického funclubu istej politickej strany, ktorá nám tu teraz spolu s ďalšími chujovskými národno-socialistickými partajami gavernuje krajinu.

Ale zachovajme aspoň akú takú koherenciu tohto cestovateľského riportu...

Môj stopársky kámoš, s ktorým som v 19tich strávil jeden deň v Amsterdame a ďalšie tri dni u jedného pedofilného Nemca, ma nahovoril na 6 dňový trip do Poľska. Tou ich szuszlaninou spíkuje na priemerného dolnozemského Slováka (made in Nitra) vcelku nadpiemerne, takže minimálne jazykovej bariéry sa netrebalo báť. Iný kámoš – Poliak bývajúci dva kilometre od Krakowa – nám zas prisľúbil nocľah vo svojom rodičovskom trojposchodovom multi-family-house. No a jedna v Tarnowe bývajúca sympatická dzievczina z hospitality clubu nás pozvala na koncert poľských Cardigans (volá sa to HEY).

Celý trip sme začali okolo druhej hodiny poobede v trenčianskej krčme s výhľadom na rúcajúci sa hradný žulový masív. Z výpadovky za mestom sme sa odstopovali až do EXslotova a z Exslotova vlakom do Popradu (z Exslotova sa na Tatry celkovo blbo stopuje, navyše lialo jak z lavóra a naše prezieravé krátkorukávové outfity javili vysoké známky nízkej vodeodolnosti). Keďže už bola tma jak v hore, ďalej na severovýchod opäť vlakom. Najlepšie bolo, že kamoš si v Trenčíne zabudol vytlačenú google mapu a na tej obrázkovej, ktorú sme si odfotili na popradskej vlakovej stanici, okrem drevených kostolíkov a lesných cestičiek boli už len zelené stromčeky a modré potôčiky. Úroveň tunajších user-unfriendly turistických služieb fakt na úrovni. Byť tak dolnouhorský turista, otočím sa v tej chvíli na opätkoch a hajde späť na Balatón...

Okolo jedenástej večer sme skončili v nejakej dedinke neďaleko Starej ľubovne. Ručiace podtatranské medvede a všelijaká iná lesná háveď navodili príjemnú hororovú atmosféru; stan sme si rozložili niekde v polmetrovej tráve za dedinou. Už som skoro aj zabudol, aké je to spať pod polyesterovou plachtou. Rýchlo som si spomenul – strašidelné :) A keďže okrem sviečkového kahanca sme po ruke nemali nijaký iný svetelný zdroj, nielenže sme v tom stane prd videli, ale ráno som celý batoh pol hodiny zbavoval impregnačného voskového povrchu. Okrem lesnej hávede boli vďačnými audiálnymi podnetmi aj neďaleká cesta tretej triedy a – ako sme si všimli až niekedy nadránom – aj desať metrov od našich hláv vzdialená elektrifikovaná železničná trať.

„Vasil vstávaj!“

„Palo?! Čo je?!“

„Počujem traktor!“

„Kde?“

„Ide k nám!“

„To je vlak do piči.“

Asi tak.

Do Tarnowa sme sa dostopovali už niekedy okolo obeda. O pár hodín sme už chatovali s našou poľskou hostiteľkou, fakt milou babou.

Haluz č. 1: poznala prašivú anglickú desaťtisícovú dedinu s názvom Halstead.

Haluz č. 2: poznala moju sestru, ktorá býva v prašivej desaťtisícovej dedine s názvom Halstead.

Zemeguľa je plochá vodorovná doska a naše životy sú poprepájané sťaby kryštalická mriežka atómu uhlíka (teraz fakt neviem, či to povedal nejaký filozof, alebo som si to práve vymyslel).

Ináč poľská populárna hudba na tom nie je o nič lepšie ako slovenská: Kapela HEJ (čítaj CHEJ) bola niečo medzi I.M.T. smile, No name a povedzme... Pearl Jamom. Žiadna tragédia, ale ku kvalitnému hudobnému zážitku tiež pomerne dluga droga (dlhá cesta; pozn. prekl.). Za dvadsať zlotých povedzme že tak akurát.

Najviac som sa ale celý čas tešil na Krakow – údajne najkrajšie poľské mesto s najväčším námestím v strednej Európe a asi najčudesnejším hradom na svete (Wawel). Tá fusion stredoveká stavba teda fakt nemala chybu. Všetky možné starodávne slohy zmiešané dokopy: zelená skorodovaná medená kopula vedľa klasickej kostolnej veže, tehlový obklad stien sťaby holandský vidiek, paráda. A samozrejme mrte vyškerených japonských turistov – bratislavská klasika.

Keď som ale uvidel tie astrologické ceny tunajších lágerov, zmrzol mi užasnutý úsmev na oboch perách. 6 zlotých (SK=x10) na okraji Krakowa, na námestí pokojne aj 10 (!). Tomu hovorím európska deregulovaná sociálna cenotvorba. Stavím sa o 1000 poľských grošov, že ak by tá naša národno-socialistická vláda pristúpila k implementácii podobných spotrebných daní na pivo, do niekoľkých hodín je po všetkých dedinách pod 3000 obyvateľov vyhlásený výnimočný stav. Ak mám byť ale úprimný, Fico-Nefico, asi by som dal nakoniec predsalen prednosť tomu dvadsaťkorunovému pivnému status quo (v Nitre 25).

Dôkaz, že tento blog ide s dobou (krakowský spontánny videoklip, v pozadí Wisla):

Po troch dňoch nepretržitých párty organizovaných našim poľským kamošom sme sa konečne dotrepali do Osvienčimu.

Tramtarará, dostávam sa k pointe:

Iránskemu bradatému chujovi odkazujem, že ak si tých zopár miliónov zavraždených židov Poliaci len tak zo srandy vymysleli, ten špás ich musel vyjsť pomerne draho. Nehovoriac o tom, že osvienčimský a brezinský architekt, ktorý to celé vyhútal, mal sakramentsky originálny zmysel pre humor. Postaviť gigantický tehlový kolos vie možno každý, ale aby sa niekto piplal ešte aj s detailmi ako je samopalmi prešpacírovaný múr na popravy alebo elektrifikovaný ostnatý dôt – to už chce tzv. tolkienovskú dávku fantázie.

Poslednú poľskú noc sme strávili v Osvienčime približne kilometer od koncentráku. Keď budem veľký a bohatý, pozvem uja Ahmadínedžáda na stopa a vylejem mu ten rozpálený kahancový vosk rovno na tú jeho hustú perzskú bradu. A keďže sa bude musieť následne oholiť, prestanem mu hovoriť bradatý chuj. Vystačím si aj s obyčajným starým chujom.

Czesz.

Italiano cammino; parte #uno i #proxima

2007-06-27T16:00:00.000+02:00

Taliansko mi ako krajina nikdy nebolo zvlášť sympatické. Taliansky národ detto, ako hovorí Petrik Svejzí. Tá ich minimalistická mačoidná móda, záľuba v obtiahnutých tesilákoch doplnená bicepsoidnými polyesterovými tričkami, šovinistický nacionalizmus pochádzajúci ešte z čias Rímskej ríše, preoperovaný Silvio Berlusconi, slizký ex-EÚ-komisár Romano Prodi, červené Ferrari, predražené Maseratti... Skrátka, v mojom prípade apriori jeden z najnesympatickejších národov tohto nášho mini-euro-kontinentu.
Keď som sa mal ale v priebehu 30tich minút rozhodnúť medzi učbou na štátnice a cestou do Itálie, váhal som asi pol sekundy. Kamoš v Janove mi zohnal lístok z Prahy za smiešnych 100 CZK, takže titul-netitul, Mgr budem skôr-či-neskôr, tak prečo by som mal ísť do Talianska neskôr, keď môžem ísť skôr? A skoro zadara. A ubytko inclusive. No nekúp to.
Hm, kúp-nekúp. Smiešna stovka za klimatizovaný autokar s koženými sedačkami, 7mimi LCD televízormi a jednou jebavou stewardkou vyzerala síce na prvý pohľad smiešne ako Rafael Rafaj, ale keď sa nad tým teraz zamyslím... Nabudúce radšej nalejem do prasiatka liter navyše a odveziem sa vzdušnou čiarou. 35 (!) hodín (!!!) cesty, to už som radšej mohol ísť stopom. Resp. povedzme že loďou. Nitra-Blava-Brno-Praha-Brno-Janov. Už v živote, fakt už v živote autobusom. Nikdy viac. Spomenul som si na svoju austrálsku polo-tetu z piateho lakťa a desiateho kolena, ktorá sa so svojím mužíčkom drbala taký istý čas v šesťdesiatom ôsmom až hen do Austrálie. Keď som si uvedomil, že ja sa za toho jedenapoldňa nedostanem ďalej ako na kraj Apenín, pripadal som si ako lúzer. Fakt už nikdy tak ďaleko po štyroch kolesách. Nikdy. Mersédes Benz je síce Mersédes Benz, ale Boeing je Boeing a Érbas je Érbas. Nakoniec aj ten ruský Tupolev by ušiel, keby Veteška neskrachoval Slovenské aerolínie.

Aby ste si ale nemysleli, že tu mienim nejakému neexotickému Taliansku venovať tridsať strán textu, pokúsim sa o skratkovitý foto-komix. Sužet a fabulácie necháme iným frajerom. Bude to stručné a snáď to ani nebude bolieť.

Vualá?

Toto je Braňo. Braňo býva v Janove.

Toto je Palec. Palec tiež chvíľu býval v Janove.

Toto sú janovské koľajnice. Mimochodom, tiež v Janove.

Taliansko mi ako krajina nikdy nebolo zvlášť sympatické. Tá ich minimalistická mačoidná móda, záľuba v obtiahnutých telisákoch doplnených bicepsoidnými polyesterovými tričkami, šovinitický nacionalizmus pochádzajúci ešte z čias Rímskej ríše, preoperovaný Silvio Berlusconi, slizký ex-EÚ-komisár Romano Prodi... Skrátka, v mojom prípade apriori jeden z najnesympatickejších národov tohto nášho mini-euro-kontinentu. Keď som sa mal ale v priebehu 30tich minút rozhodnúť medzi učbou na štátnice a cestou do Itálie, váhal som asi pol sekundy. Kamoš v Janove mi zohnal lístok z Prahy za smiešnych 100 CZK, takže titul-netitul, Mgr budem skôr-či-neskôr ale prečo by som mal ísť do Talianska nekôr, keď môžem ísť skôr? A skoro zadara. No nekúp to. No, kúp-nekúp. Smiešna stovka za klimatizovaný autokar s koženými sedačkami, 7mimi LCD televízormi a jebavou stewardkou vyzerala síce na prvý pohľad smiešne ako Rafael Rafaj, ale keď sa nad tým teraz zamyslím... Nabudúce radšej prihodím do prasiatka litrík navyše a odveziem sa vzdušnou čiarou. 35 (!) hodín (!!!) cesty, to už som radšej mohol ísť stopom, resp. loďou. Už v živote, fakt už v živote autobusom. Fakt že fakt. Spomenul som si na svoju austrálsku polo-tetu, ktorá sa so svojím mužíčkom drbala taký istý čas v šesťdesiatom ôsmom až hen do austrálie. Keď som si uvedomil, že ja sa za ten jedenapoldňa nedostanem ďalej ako na kraj Apenín, pripadal som si ako lúzer. Fakt už nikdy tak ďaleko autobusom. Nikdy.

Toto je talianska pobrežná dedinka. Byť tak predseda koaličnej strany a byť tak vugárny primitívny ožran, svoju chorvátsku jachtičku odparkujem práve sem. Aj z tých nadskalných balkónov by sa šťalo fajn.

Janovský západ slnka. Rosamunda Piltcherová by to neodfotila krajšie (to je niečo ako Táňa Keleová Vasilková, ak by ste nevedeli)

Tiež zrejme nejaké talianske vidiecke paneláky

To už sme v Monte Carlo (2 dni pred Veľkou cenou, žveeeuumm)

Monte Carlo 2 days later (Veľká cena v plnom prúde. Gian Carlo Pabelito smeruje do boxov)

Pohľad zhora: najneobývateľnejšie mesto sveta (hotely, reštaurácie, hotely, kasína, hotely, hotely, hotely...)

Cestou z Monte Carla stretávame indický párik. Schválne, na ktorú českú speváčku sa vám podobá tá pekná Indka vpravo...

Benátsky nadšenec zháňajúci keše na financovanie môjho blogu.

Aby som ten taliansky trip zhrnul aj zopár vetami:

- Talianky sú pekné baby, rozhodne krajšie ako ich britsko-ostrovné západoeurópske obtlstlé kolegyne
- taliansky revizórny vlakový systém je deravý ako sicílski neplatiči výpalného (bezmála 2 000 precestovaných kilometrov bez jedinej pokuty, nebodaj kúpeného lístku)
- v Benátkach nie je viac vody ako v Amsterdame
- anglický humor je pěkná věc, ale vstup do Casino Monte Carlo si za něj (v rebrovanom tielku) nekoupíš

Tak, vybavené. Zajtra konečne hurá smer Tarnow a Krakow. Držte polskie palcze.

Závažný celospoločenský problém č. 29

2007-06-25T09:17:00.000+02:00

Vtáka spoznáš po perí a českého šoféra autobusu podľa ponožiek v sandáloch.

K totálne out of topic postu na túto tému ma primäla nehorázna úroveň spoločenskej tolerancie voči tomuto závažnému problému, v poslednom čase exponenciálne naberajúcemu globálny charakter.

Bezodný prameň mojej inšpirácie - quetzaltenangský alternatívny magazín XELA WHO (čítaj [šejla hú]) sa o téme "socks & sandals" okrem iného zmieňuje aj v rubrike "fashion police":

Zlatúšikovia, nie sme na Floride a nie sme ani - poväčšinou - dôchodcovia. Nezaujíma ma ako škandinávsky sa tvárite, alebo akí škandinávski by ste chceli byť - takže mi dovoľte povedať nasledovné: NEMÁTE NAJMENŠIE PRÁVO vyjsť do ulíc v sandáloch s ponožkami.

Obuv nie je ako ľudská sexualita, hlavy tekvicové. Nemôžete ju mať obidvoma spôsobmi. Keď sa ráno zobudíte, musíte učiniť jediné rozhodnutie. Chcelo by to trochu vzduchu? Fajn - dajte si sandále. Ochladilo sa? Žiadny problém - choďte v topánkach s ponožkami. Čokoľvek medzi týmito dvoma alternatívami je iba pokrytecký hnus, ktorý nebude tolerovaný.

A keď už sme pri tom, pozrime sa zároveň, ako to vyzerá na tanečných parketoch u nás v Quetzaltenangu. Latinský tanec môže byť všakovaký: štýlový, rozpálený i vášnivý.

Analogicky flip-flopy a sandále môžu byť takisto všelijaké: pohodlné, ležérne i uvoľnené. Ale rád by som opäť zdôraznil, že v tomto prípade nie sú prípustné žiadne kompromisy. Takže nabudúce, keď v našom meste niekoho uvidím salsovať vo flip-flopoch s ponožkami, prestanem cítiť zodpovednosť za všetky následné udalosti, ktoré budú súvisieť s mojou deväťpalcovou nabrúsenou mačetou.
(translated by (c) Pabelito)

Mačetu som síce nemal, ale ten český šofér, čo ma 25 hodín viezol do Janova, by si zaslúžil, aby som si nejakú nabrúsil. Ako ale vidíte, tento módny vírus sa od našich západných susedov rozšíril už aj za Atlantik a ani tamojšie haute-coutoure autority sa s ním nevedia popasovať.

Sandále OR ponožky. You gotta make a choice.

Nabudúce už fakt že vážne že fakt fotky z Talianska :) Niežeby bolo o čo stáť, ale slovo robí Pabelita a Pabelito robí tento blog. Takže tak. Fakt že fakt.

2007-06-13T20:30:00.000+02:00

Dnes tomu budú presne tri týždne, čo sa neúspešne pokúšam nájsť svoju záložnú batériu do Canónu. Všetky šuflíky som prevrátil hore dnom v nádeji, že nakoniec z nich okrem tých nespočetných sentimentálnych sprostostí z gymnaziálnych a predpubertálnych čias vylezie aj baterka. Nevyliezla. Ani z chladničky, ani spod koberca, ani zo skrine, ani zvnútra nepoužívanej ihličkovej tlačiarne dva roky odpočívajúcej v pokoji našej olfaktoricky nepokojnej chodbovej skrine na topánky.
Tak ma napadlo (skôr či neskôr na to tak či tak niekto oveľa hlúpejší príde), či by sa podobné problémy nedali riešiť cez internet. Presnejšie cez Google. Teda, či by sa okrem nepodstatností typu návodu na výrobu jadrovej bomby nedali cez ten coolový fulltext search engine vyhľadať aj oveľa užitočnejšie veci. Predstavujem si to takto: Po zadaní hesla "where the fuck is my fuckin' camera battery?" vyhľadávač s flegmatickým fejsom na LCD displeji do pol sekundy vypľuje že "behind the TV, you brainless piece of shit". Technologické nuansy spojené s komplikovanosťou algoritmického triediaceho systému nechám iným frajerom. O dva roky, keď spoločnosť google spustí betaverziu prvého domáceho vyhľadávacieho systému, budete vedieť, odkiaľ k vývojárom vietor zafúkal. (c) pabelito, 13.6.2007. ALL RIGHTS RESERVED. IN CASE THAT SOMEONE FUCKIN' STOLE ANYTHING FROM THIS ARTICLE, YOU BETTER WATCH YOURSELVES OUT, MADAFAKERS!

Nateraz by mi stačilo aj relatívne priamočiarejšie riešenie: ak by som tú sprostú baterku mohol aspoň prezvoniť. Ale kto by jej platil ten paušál. Hm.

Nabudúce už konečne sľúbené fotky z Talianska. Zatiaľ sa musíte uspokojiť so suchým záberom slizkého nitrianskeho slimáka Mojmíra. Vualá:

Neznesiteľné ľahtikárstvo bytia

2007-05-29T10:49:00.001+02:00

Pred pol hodinou som mal sedieť v dusnom sparne provizórnej štátnicovej miestnosti na katedre žurnalistiky. Mal som sa potiť ako Schwarzeneger a loviť odpovede na záludné otázky tej našej podarenej skúšacej komisie plnej "novinárskych" "expertov" na štylistiku, žánrológiu a iné "vedecké" odbory. V tejto chvíli som mal v jednej z bratislavských krčiem víťazoslávne nadrbane vykrikovať "ciky-caky-ciky-cak, som magister, je to tak!". Namiesto toho sedím doma, pijem vodu z vodovodu a nadávam si, ako fatálne sa zase raz prejavilo moje nezodpovedné ľahtikárstvo. Našli by sa aj priľahlejšie slovné spojenia, ale povedzme, že ešte nie je po desiatej. Nechápem, ako sa MI to mohlo stať. Najskôr eufória z nenutnosti opakovať ročník (kredity som nazbieral v posledných sekundách posledného aprílového dňa), neskôr výlet do Talianska (nedal sa zrušiť) a nakoniec úbohých 5 dní na prípravu na záverečné skúšky zo všetkého, čo sa mi za 5 rokov strávených na tej našej useless katedre podarilo nenaučiť. Tak som sa pre istotu nenaučil nič. Druhý pokus o tri mesiace. Fuckin' marvellous. Fuckin' brilliant.
Viac som si toto leto už podrbať nemohol. Ale stávajú sa aj horšie veci. Napríklad minule odsúdili ex poslanca Ďuračku za to, že vyzýval tie naše útlocitné zelené žabky, aby mu vy*fajčili jeho cnos*tný posl*anecký ko**t. Vzhľadom na moju minulosť, dopadol som ešte celkom dobre.

Talianska foto-ochutnávka na budúci post:

Trip in the hand, title on the roof

2007-05-16T22:37:00.000+02:00

O pol hodinu trielim na nitriansku autobusovú stanicu. Namiesto toho, aby som checkoval všetky tie sprostosti, ktoré som si zabudol pobaliť, "blogujem" do svojho novučičkého voňavého chrumkavého blogu.
Dúfam, že počas cesty do Prahy budem mať opäť šťastie na nejakého smradľavého tlstého chuja. Také typy totiž moje mániodepresívne ego neskonale priťahuje. Nie sexuálne. Fatálne.

Zajtra na poludnie dúfam že už konečne smer južná Európa, konkrétne privátik môjho kámoša s tromi sexi Erazmáčkami (nemýliť si s orgazmáčkami; erazmáčky dosahujú vrchol inými spôsobmi - chodia študovať do zahraničia). Nič proti vkusu môjho kámoša, ale dúfam, že to zase nebudú blonďavé ceckaté cicky ako z reklamy na adidas. Som síce hetero, ale nie som žiadny Zuchero. Keď mám chuť na sladké, tak si vyberám. Na druhej strane, z krátkodobého hľadiska je to jedno. Alebo aj dve. I prefer three, wheneever possible (from Woody Allen: Love and Death)

Uvidíme sa cca o týždeň a pol, priatelia. So svojimi spolužiakmi sa zase pravdepodobne neuvidíme vôbec. Lepší výlet v hrsti, ako Mgr. na streche. Ďalší štátnicový termín až o štyri mesiace. Wake me up, when september ends...

Prvý článok na blogu (nateraz ešte nie príliš origoš)

2007-05-06T17:39:00.000+02:00

Prvý článok na mojom novučičkom voňavom blogu by mal mať svoje gule. Ale ako začať?! Slávnostnými patetickými rečičkami oslavujúcimi hĺbku intelektu a vzdelanostného záberu autora tohto webu? Vtipnou príhodou z destva demonštrujúcou jeho neopakovateľné umenie mystifkácie a fabulácie? Šteklivými historkami zo školských výletov narážajúcimi na jeho živočíšnu neodolateľnosť u opačného pohlavia?
Mohol by som vám rozprávať o tom, aký je tento blog briskný, vtipný a popeachi origoš. Mohol by som vám ho dokonca ukázať. To podstatné však musíte prečítať sami. (disclaimer: pivovar, na ktorého reklamu sa tu v tejto chvíli naráža nemá s financovaním tohto blogu nič spoločné. Vďaka pánu Bohu...)
Nateraz je to zhruba všetko, čo som chcel tejto planéte odkázať. Nabudúce cestovateľské zážitky z južnej Európy: 17. mája vyrážame. Teším sa jak hroch.

Ešte si vyskúšame vkladanie fotiek...

Táák. Paráda.